Názov: Journal with Witch – Denník s čarodejnicou

Autorka: Tomoko Yamashita

Formát a počet dielov: Manga (grafický román/komiks), 11 dielov

Jazyk: verte, alebo nie, naozaj som nenašla oficiálny anglický náklad, hoci je dielo oficiálne preložené do taliančiny a francúzštiny

Žáner: slice-of-life, súčasný, dráma, josei [džosej]

Témy: osamelosť, tragédia, smútok, dospievanie, rodina, rodičovstvo, hľadanie samého seba, sebareflexia, spoločenský tlak

Hlavná myšlienka: Nie je jednoduché nájsť a akceptovať samého seba, obzvlášť v spoločnosti, ktorá nám diktuje, akými máme byť.

Popis: Asa v pätnástich rokoch kvôli tragickej nehode prichádza o oboch rodičov. Na pohrebe si ju príbuzní pohadzujú hore-dole ako bremeno a nikto sa jej nechce dlhodobo ujať, až kým sa neozve jej vlastná teta. Makio, mladšia sestra jej zosnulej matky, sa však ani zďaleka nespráva ako sa na bežnú dospelú ženu patrí a jej osamelý spôsob života neraz donúti nadvihnúť obočie ostatných členov rodiny. Vlastne, Makio svoju staršiu sestru v podstate nenávidela, preto je pre všetkých veľkým prekvapením, že je ochotná si Asu vziať k sebe. Na druhý deň však jej hrdinstvo vyprcháva. Vychovávať tínedžera nie je vôbec jednoduché. Navyše, Makio je celkom hanblivá a nevadí jej samota, čo extrovertná Asa nedokáže pochopiť. Aj napriek tomu ale svoju tetu akceptuje aj keď je dospelákom, ktorý sa vôbec nespráva ako dospelák.

Popravde, neviem, kde pri tomto príbehu začať. Poslednú dobu som bola už unavená z akčných príbehov a povrchných tém, ktoré vyšumeli kamsi do stratena. Toto je presne ten typ príbehu, ktorí ľudia odhodia s tým, že je príliš nudný, ale bol presne to, čo som potrebovala. Tento príbeh je pre mňa ako závan čerstvého vzduchu a ja som chcela s vami zazdieľať, prečo.

„V ten deň ma táto žena s očami ako osamelý vlk zachránila pred biednym, osamelým osudom.“

Asa je zmätená. Iba si odbehla do obchodu a keď vyšla von, jej rodičia boli preč. Očakávali by ste dramatický plač, no nič také sa nedeje. Asa je príliš v šoku na to, aby na povrch unikli nejaké slzy. Spolu so svojou starou mamou končí v márnici, kde musí niekto identifikovať telá jej rodičov, pretože stará mama sa na to skrátka necíti… Prichádza Makio, jej teta, ktorú všetci poznajú ako chladnú a odmeranú ženu. Makio je priamočiara a úprimná, no nie bezcitná. Pri pohľade na zúboženú Asu ju berie niekam von, aby sa mohla aspoň trocha najesť a vypiť niečo teplé. Tam jej vysvetlí, že ľudia sa môžu cítiť hocijako a že aj keď to je od nej možno hnusné, necíti smútok preto, že jej vlastná sestra umrela. Tak ako si nevyčíta vlastný smútok, hovorí aj Ase, že jej nikdy nebude vyčítať to, že práve teraz neplače.

„To, čo cítiš, patrí len tebe a nikto nemá právo ťa zato kritizovať.“

Séria citlivo opisuje ako sa ľudia vyrovnávajú so stratou a ako spracovávajú smútok. Niektorí plačú okamžite, niektorí neplačú vôbec. Autorka brilantne vykresľuje, aké asi pocity má človek, keď príde o niekoho blízkeho. A je to vidno aj na Ase, ktorá so svojim smútkom a náhlou osamelosťou bojuje po boku so svojou novou opatrovníčkou – tetou Makio.

Makio je 35-ročná žena, ktorá žije sama bez partnera a pracuje ako spisovateľka. Žije v malom jednoizbovom apartmáne, nedvíha telefón a väčšinu dní nevychádza z domu. Takýto spôsob života nie je pre bežné japonské ženy akceptovateľný. Príbuzní ju preto považujú za čudáčku. Aj Asa je prekvapená. Makio sa nespráva ako typický dospelák. Väčšinou ani len netuší, aký je deň v týždni. Píše na počítači dlho do noci. Často zabúda na podstatné veci a nedvíha mobilný telefón. Takto sa predsa nespráva dospelák!

Oproti tomu, mama bola prototypom dokonalej Japonky. Našla si muža, vydala sa za neho a mali krásnu dcéru. Zostala ako žena v domácnosti, aby sa o ňu mohla starať, hoci Asa už končila základnú školu. Toto je bežná norma a realita japonských žien. Akýsi ideál, ako to má byť. Je preto jasné, že Minori, staršia sestra Makio a matka Asy, takto žila. Autorka kladie do kontrastu navonok ideálny život Minori, ktorá žila presne tak, ako sa na ženu patrí a jej mladšiu sestru Makio, ktorá hodila spoločenské normy za hlavu a žije si po svojom, tak ako to cíti.

Makio vie, že súčasný spôsob života jej vyhovuje. Samota jej nikdy nevadila a aj tak celé dni iba sedí za počítačom a ťuká do klávesnice. Bola vždy iná, ako osamelý vlk. A to je aj to, čo jej staršia sestra Minori vyhadzovala na oči. Minori neustále komentovala aj to, že Makio je sebecká a správa sa tak, ako chce. Raz jej dokonca nájde v zošite rukopis románu a posmieva sa jej zato, že chce byť spisovateľka. Neustále nepríjemné poznámky a ponižovanie, takéto niečo bolí, keď to počujete od vlastných členov rodiny. Ani pre matku totiž Makio nikdy nebola milovaná dcéra. Preto Makio po dovŕšení dospelosti odišla z domu a svoju rodinu takmer vôbec nenavštevuje. Splnila si svoj sen a stala sa spisovateľkou.

A Minori sa stala ženou v domácnosti, tak ako chcela. Až neskôr zisťujeme, že Minori sa so svojim mužom v skutočnosti nikdy nezosobášila, hoci mali dieťa. Nevedela o tom dokonca ani ich matka. Žila so svojom partnerom preto, lebo bol jediným, kto ju nesúdil. Až tam sa reálne ukázalo, ako skončila Minori, vždy priebojná a dokonalá v očiach iných. Asa bola jej svetlom a preto pre ňu začala písať denník, ktorý jej chcela dať, keď bude mať 20. Viac sa však nedozvieme, nakoľko Minori je už nadobro preč a stretávame sa s ňou v celej sérii už iba prostredníctvom spomienok.

Makio však navrhne, aby si aj Asa písala vlastný denník. Odtiaľ pochádza aj názov série „Denník s čarodejnicou“. Pre mnohých je Makio totiž zosobnenie akejsi starej bosorky.

„Možno by bolo dobré, keby si si začala viesť denník. Mohla by si zapisovať, čo ti ľudia hovoria, alebo naopak, čo ti nehovoria. Mohla by si si tiež zapisovať, čo v danej chvíli cítiš alebo čo necítiš. Môžeš do svojho denníka napísať pravdu, ale i klamstvo.“

Celá séria nežne vysvetľuje, aké je ťažké (nielen) pre dospievajúceho človeka nájsť samého seba a to, čo ho napĺňa a potom dosiahnuť to, aby bol akceptovaný. Sama Asa je zo všetkého zmätená. Jej matka vždy hovorila, že má robiť to, čo chce a čo ju robí šťastnou, a predsa nie je spokojná, keď Asa urobí niečo, čo ju robí šťastnou. Má teda robiť to, čo chce, alebo to, čo chcú jej rodičia? Najhoršie je však to, že Asa sa už nikdy nedozvie, čo vlastne od nej rodičia chceli a čo si o tom všetkom myslia… A… akí vlastne boli? Asa s nimi žila 15 rokov a zisťuje, že ich vôbec nepozná.

Autorka sa vo svojej sérii venuje nielen Makio a Ase, ale stretnete sa aj s obrovským množstvom postáv. Prostredníctvom ich životov opisuje, aký tlak deti zažívajú, aby splnili očakávania svojich rodičov a ako sú často považované za sklamanie aj napriek tomu, že urobili maximum. Makio sa snaží počas vychovávania Asy prísť na to, ako vlastne funguje rodičovstvo a popritom v kontraste vidíme, čo ako dieťa zažívala ona a jej priatelia zo strany svojich rodičov.

Očakávania a spoločenské normy vytvárajú na ľudí tlak a často končia niekde, kde sa necítia šťastný a to všetko za cenu toho, aby navonok vyzerali ako dospelí ľudia s usporiadaným životom. Ľudia nám vnucujú všetko pod rúškom „normálnosti“ a všetko čo i len trocha iné a neštandardné je považované za čudné a zlé, no kam nás to napokon všetkých doženie?

O tejto sérii by som naozaj mohla napísať román. Niektoré scény a dialógy vo vás hlboko zarezonujú, s ďalšími budete súcitiť. Celá séria vás donúti zamyslieť sa nad mnohými vecami a aj napriek tomu, že v diele dominujú veľmi ťažké témy ako už spomínaná tragédia, či toxické rodinné vzťahy, oddýchnete si a toto dielo malo pre mňa priam upokojujúci a liečivý účinok. Čo ma teší viac, je, že táto séria sa po dlhých rokoch dočkala aj filmového spracovania v roku 2024 a len nedávno skončilo vysielanie aj animovanej adaptácie.

Moje hodnotenie: 💖💖💖💖💖/5

Zdroj obrázkov: © Tomoko Yamashita/SHODENSHA