Tento týždeň by som sa vo svojom článku chcela opäť vrátiť k môjmu rozbehnutému seriálu o negatívnych povahových vlastnostiach. Je čas zoznámiť sa s ďalšou dvojicou a tentoraz som sa rozhodla pokračovať vlastnosťou z anglického „self-destruction“, čo by sme voľne mohli preložiť, ako sebaničenie, sebadeštrukcia, možno aj sebapoškodzovanie, s čím sa táto vlastnosť takisto spája. Poďme sa teda pozrieť na to, prečo niekedy ubližujeme sami sebe.

Základy sebadeštrukcie: Nenávisť k sebe samému

Sebadeštrukcia je obvykle definovaná ako „vedomé, ale aj nevedomé poškodzovanie vlastného tela, ako aj duše“. V kontexte osobnosti hovoríme o neproduktívnych a sebapoškodzujúcich návykoch, ktoré jedincovi odopierajú šťastie a namiesto toho spôsobujú bolesť – či už zámerne alebo neúmyselne. Najextrémnejšou formou sebadeštrukcie je samovražda, avšak väčšinou má oveľa jemnejšie prejavy, ako opakované „profesionálne samovraždy“ alebo iné formy sebasabotáže. Tento pojem zahŕňa širokú škálu správaní, od činov, ktoré sa vždy obrátia proti človeku, cez zvyky ako sebapoškodzovanie, až po riskantné a neuvážené správanie.

Možno vás prekvapí, keď vám poviem, že opakom sebadeštrukcie je v našej anatómii zlej povahy práve chamtivosť. Zatiaľ čo chamtivý človek sa obáva, že mu v živote niečo podstatné chýba, sebadeštruktívny človek má pocit, že niečo toxické alebo zlé ovláda jeho život. Tento pocit často pochádza z traumatických zážitkov z detstva, ktoré jedinca poznačili tak hlboko, že sa bojí znovu čeliť tejto bolesti. Výsledkom je, že takýto človek sa vyhýba určitým situáciám alebo črtám, alebo napríklad môže popierať a potláčať vlastnú identitu. Ak je dieťa vo svojom kolektíve šikanované pre nejakú svoju vlastnosť, začne ju zapierať a snaží sa ju vymazať zo svojej vlastnej osobnosti. Poprípade sa snaží zmiznúť, stať sa neviditeľným človekom.

Formy sebadeštrukcie

Sebadeštrukčné správanie nemusí byť vždy fyzické. Existuje široké spektrum týchto prejavov, od miernych po fatálne. Medzi najčastejšie formy patria:

• Poruchy príjmu potravy (napr. anorexia, bulímia)
• Zneužívanie alkoholu a drog
• Kompulzívne hazardné hry
• Sebasabotáž – neustále konanie spôsobom, ktorý vedie k vlastnému zlyhaniu.
• Sebapoškodzovanie – najmä u mladých ľudí.

Sebapoškodzovanie je často spojené s poruchami osobnosti a zvyšuje riziko samovraždy. Štúdie ukazujú, že samopoškodzovatelia majú až 75-krát vyššiu pravdepodobnosť, že spáchajú samovraždu. Počas analýzy sebadeštruktívnych tendencií vedci dokázali rozpoznať vzorec takéhoto správania.

Spúšťačom (alebo „poslednou kvapkou“) je často hrozba rozchodu, odmietnutia alebo sklamania v živote. To pridáva k pocitom ohromujúceho napätia, izolácie, sebanenávisti a obáv z neschopnosti ovládať svoje vlastné emócie. Zvyšujúca sa úzkosť vyvrcholí desivým pocitom nereálnosti a prázdnoty, ktorý v konečnom dôsledku spôsobí emocionálnu otupenosť alebo depersonalizáciu.

Sebapoškodzovanie je zvyčajne primitívny spôsob, ako sa vyrovnať s emocionálnym otupením. Je to ako keby nahradením emocionálnej bolesti fyzickou bolesťou sa život stal znesiteľnejším. Je tiež jednoduchšie preukázať, že človek má bolesť, keď je zranenie viditeľné a fyzické, a nie „len psychické“.

Skoré negatívne skúsenosti

Sebadeštrukcia má svoje korene v raných negatívnych skúsenostiach často spojených s fyzickým násilím, ako je týranie, zneužívanie alebo zanedbávanie. Deti, ktoré zažívajú neovládateľnú bolesť, si často osvoja sebadeštruktívne vzorce ako obranný mechanizmus.

Bežné skúsenosti vedúce k sebadeštrukcii zahŕňajú:

• Fyzické alebo emocionálne zneužívanie.
• Nedostatok lásky a podpory zo strany rodičov.
• Strach a bezmocnosť v prostredí, kde sa neustále vyskytuje násilie alebo chaos.

Dieťa mohlo byť fyzicky napádané rodičmi. Alebo malo na škole prísny režim zahŕňajúci fyzické tresty. Mohlo sa stať, že jeden alebo dokonca obaja rodičia možno neboli schopní alebo ochotní venovať lásku, starostlivosť a pozornosť, po ktorých dieťa prirodzene túžilo. Takže dieťa sa počas tohto hrozného zážitku cítilo osamelé a bezmocné. Kľúčovým faktorom vedúcim k sebadeštruktívnemu správaniu je neschopnosť dieťaťa ovládať nápor alebo fyzické ublíženia.

Mylné predstavy a ilúzie

Práve traumatizujúce skúsenosti vedú k nesprávnym presvedčeniam, ako napríklad:

„Ak je život takýto krutý, tak nemá význam žiť.“

„Som zlý a nezaslúžim si preto nič dobré.“

„Kiežby som sa nebol nikdy narodil/a.“

Aj toto sú myšlienky, s ktorými sa takýto človek často borí. Ako aj pri ostatných negatívnych vlastnostiach, aj tu je potrebné opäť dodať, že tieto myšlienky nie sú pravdivé a dieťa si ich vyvinulo ako formu sebaobrany po traumatizujúcich zážitkoch, kedy sa snaží presvedčiť samé seba, že to tak vlastne má byť.

Strach

Nie je vôbec prekvapivé, že dieťa vo svojom vnútri pociťuje kvôli predošlým skúsenostiam obrovský strach. Jednoducho povedané, dieťa sa bojí, že:

• sa jeho traumatizujúci zážitok bude opakovať,
• bojí sa vyjadriť tú časť svojej osobnosti, ktorá by traumatizujúci zážitok mohla vyprovokovať/spustiť,
• uvoľniť vlastnú túžbu potrestať alebo odstrániť neželanú časť seba samého.

Inými slovami, je to strach zo straty kontroly. Dieťa sa bojí, že stratí kontrolu nad traumatizujúcim zážitkom alebo tou vlastnosťou, ktorá ho vyvolala. Alebo sa bojí, že stratí kontrolu nad túžbou, ktorá sa snaží túto vlastnosť nadobro odstrániť a zničiť.

Stratégia

Existujú rôzne stratégie na zvládnutie tohto zložitého problému, ale kľúčové je udržať si nad niečím kontrolu.

Moje prežitie závisí od toho, či opäť prevezmem kontrolu nad svojím životom.

Jednou z čoraz bežnejších ciest, najmä medzi dospievajúcimi dievčatami, je prevziať kontrolu nad jedením ako spôsob, ako „potlačiť“ fyzické ja. Toto je základ stavu známeho ako mentálna anorexia.

Úzkosť nás núti nájsť nejaký druh ochrany, cítiť, že existuje nejaký spôsob, ako môžeme kontrolovať, čo sa s nami deje. Ale v mnohých rodinách, najmä v tých s dusnou alebo stiesnenou atmosférou, jednoducho nie je priestor na to, aby úzkostné dieťa prechádzajúce pubertou ovládalo čokoľvek okolo seba. Ich samotná úzkosť môže byť vnímaná ako rozpaky, niečo, čo treba skrývať a nikdy o tom nehovoriť.

Takže sa začínajú objavovať „náhradné kontroly“, ako sú obsedantno-kompulzívne zvyky. V skutočnosti sa potreba kontroly obracia dovnútra. Keď nemôžem nič urobiť tejto rodine, môžem aspoň niečo urobiť sebe.

Osobnosť

Sebadeštruktívny mladý človek, ktorý sa dostane do dospelosti, pravdepodobne nechce byť očividne ustráchaný, konfliktný a sebadeštruktívny. A tak si nasadzuje verejnú masku, ktorá hovorí svetu: „Všetko je pod kontrolou. Konám tak len preto, že to chcem.“ „Len sa zabávam.“ „Som skrátka rebel.“ Inými slovami, snaží sa, aby jeho správanie vyzeralo pozitívne alebo chladne, a nie ako reakcia na vnútorný teror odohrávajúci sa v jeho vnútri.

Ako všetky hlavné črty falošnej osobnosti, aj sebadeštrukcia je začarovaný kruh – no v tomto prípade má často aj fatálne následky. Včasný zásah je preto kľúčový. V momente, kedy táto zlá povahová črta vyhráva, prehráva človek súboj so svojim životom.

Pozitívne a negatívne póly

Sebadeštrukcia má svoje dva póly:

• Pozitívny pól: Obeta – vedomé rozhodnutie vzdať sa niečoho pre vyššie dobro.
• Negatívny pól: Sebazničenie – fyzické alebo psychické zničenie ako únik pred konfliktom.

Obeta prináša zvyk sebadeštrukcie pod vedomú kontrolu. Je to ochota vedome sa vzdať alebo stratiť niečo z dobrého dôvodu, alebo pre dobrú vec, a nie z čistého strachu. Človek s hlavnou črtou sebadeštrukcie môže mať aspoň občas dobrý pocit z toho, že sa niečoho vzdá pre to najlepšie.

Ako bojovať so sebadeštrukciou

Prvým krokom k zvládnutiu sebadeštruktívnych sklonov je uvedomiť si ich existenciu a mechanizmy. Môžete začať otázkami, ako napríklad:

• „Snažím sa navonok pôsobiť, že mám všetko pod kontrolou?“
• „Aký strach ma vedie k týmto vzorcom správania?“
• „Čoho sa bojím, ak by som bol k sebe úprimný?“

Často je potrebná podpora terapeuta, psychológa alebo blízkeho človeka, ktorý pomôže čeliť hlboko zakoreneným obavám a bolestiam. Postupné uvedomovanie si svojich emócií a hľadanie alternatívnych spôsobov zvládania stresu môže byť kľúčové.