Už to bolo dávno, čo sme sa naposledy venovali našim zlým povahovým vlastnostiam a tak som si povedala, že je ten správny čas predstaviť si ďalšiu z nich. Tentoraz sa budeme rozprávať o arogancii, ktorá je protipólom k podceňovaniu sa, o ktorom bol predchádzajúci článok v tomto seriáli. Ak vás teda zaujíma, čo vlastne spúšťa aroganciu, ale čo sa skrýva pod jej povrchom, čítajte ďalej.

Arogancia je jednou z našich negatívnych povahových vlastností. Každý z nás azda zažil situáciu, kedy sa choval arogantne, no pre ľudí, ktorí sa boja prejaviť svoju vlastnú zraniteľnosť, sa arogancia stáva ich dominantnou negatívnou vlastnosťou.

Arogancia je správanie prejavujúce sa bezočivosťou a povýšenectvom nad ostatnými, no často k nej patrí aj ponižovanie ostatných, pričom nezáleží na tom, či sa tak chováte navonok, alebo si to iba myslíte vo svojom vnútri.

Rovnako ako podceňovanie sa, je aj arogancia spôsobom, ako zmanipulovať vnímanie ostatných ľudí vo váš prospech. V tomto prípade je však základnou stratégiou primäť ostatných, aby vás videli ako špeciálneho, dokonalého, alebo bezchybného a tak odvrátiť pozornosť od vašich nedokonalostí, slabostí a zlyhaní.

Skoré negatívne skúsenosti

Všetky deti sa rodia s prirodzenou túžbou po láske, starostlivosti a pozornosti. V ideálnom svete tieto veci dostávajú bezpodmienečne. Život je však omnoho zložitejší a nedokonalý, malé deti preto zažívajú pri výchove istý stupeň tvrdosti alebo deprivácie. V prípade arogancie prvé negatívne skúsenosti zvyčajne pozostávajú z nesúhlasu alebo otvorenej kritiky zo strany dôležitých ľudí, zvyčajne rodičov či súrodencov, prípadne iných ľudí.

Dieťa verí, že svet sa točí okolo neho. Všetko je o ňom. Je to celkom normálne a priemerné dieťa sa z tohto štádia dostane, keď si uvedomí, že je súčasťou rodiny, že na svete sú iní ľudia a že je lepšie zvážiť, čo chcú aj ostatní.

V niektorých prípadoch sa však dieťa môže zaseknúť v tom, že sa na prvé miesto nikdy nedostalo. Niekedy musí o lásku a starostlivosť súperiť. Niekedy pozornosť dostane iba vtedy, keď sa správa určitým spôsobom.  Alebo môže v dôsledku zanedbávania získať rovnaké množstvo lásky a nevraživosti, pozornosti, či ignorovania. Dieťa sa začne učiť, ktorý typ správania ho privedie k jeho želanému výsledku.

Snáď najtypickejším scenárom je súrodenecká rivalita, kde deti musia súťažiť o pozornosť, súhlas a náklonnosť rodičov. Deti žijúce v takomto prostredí si rýchlo uvedomia, že odmeny a tresty, ktoré udeľujú ich rodičia, sú výsledkom toho, ako ich rodičia vnímajú. No toto vnímanie môže byť ovplyvniteľné.

Jednou z typických stratégií je tzv. „žalovanie“, kedy dieťa hlučne poukazuje na chyby svojho súrodenca len preto, aby sa pred svojimi rodičmi mohlo odprezentovať ako to dobré a bezchybné dieťa a vydobylo si tak ich pozornosť.

Nakoľko je súrodenecká rivalita veľmi častá a zažilo ju v detstve mnoho z nás, stretávame sa s mnohými dospelými, u ktorých sa arogancia stala ich dominantnou negatívnou vlastnosťou.

Mylné predstavy a ilúzie

Dieťa vyrastajúce v prostredí, kde muselo o lásku a náklonnosť súťažiť, alebo kde často zažívalo podmienenú lásku či nebolo akceptované, začne veriť nasledovnej lži:

Moje blaho v živote závisí od toho, ako ma vnímajú ostatní.

Strach

Kvôli tejto mylnej predstave sa v dieťati zakorení strach zo zraniteľnosti voči negatívnemu vnímaniu.  

• Bolí ma akákoľvek kritika a nesúhlas.
• Akákoľvek slabosť, zlyhanie alebo nedokonalosť vo mne je opovrhnutia hodna a neprijateľná.
• Ak ukážem akúkoľvek zo svojich skutočných slabostí, nedostatkov alebo nedokonalostí, mohlo by to byť katastrofálne.

Prejavovanie zraniteľnosti pred očami druhých sa tak stáva niečím neprijateľným a desivým.

Stratégia

Základnou stratégiou, ako sa vyrovnať so strachom zo zraniteľnosti je zmanipulovať vnímanie ostatných ľudí tak, aby nemohli danú osobu skritizovať alebo ju neschvaľovať.

• Musím upozorňovať len na moje dobré stránky.
• Nikdy nesmiem ukázať svoje skutočné ja, o ktorom viem, že je nedokonalé, slabé a chybné.
• Vždy sa musím vyzerať a pôsobiť lepšie ako moji súperi.

Takáto stratégia sa prejaví v nasledujúcom správaní:

• Upozorňovanie a zveličovanie vlastných silných stránok, úspechov a výnimočnosti a zároveň zmenšovanie, skrývanie a popieranie vlastných slabostí, neúspechov a obyčajnosti;
• Upozorňovanie na a zveličovanie slabosti, zlyhania a obyčajnosť druhých a zároveň ponižovanie, skrývanie a popieranie ich silných stránok, úspechov a výnimočnosti.

Najprimitívnejšou extrémnou formou je nehanebné chvastúnstvo spojené s priamym výsmechom druhých do ich tváre. „Som lepší ako ty!“ Jednotlivec dúfa, že ak to bude hovoriť dostatočne často, svet bude súhlasiť a on sa tak zbaví všetkej konkurencie, čo je, samozrejme, nereálne. Otvorené arogantné správanie totiž nie je akceptované spoločnosťou a môže vyústiť do samotného neschvaľovania a kritiky, čoho sa práve daný jednotlivec bojí. Uzatvára sa tak kruh jeho strachu a dôsledkov.

Osobnosť

Ako som už spomenula, otvorené arogantné správanie je vo väčšine spoločností neprijateľné. Jednotlivec teda vie, že nemôže otvorenie vyskakovať a ponižovať ľudí, volí preto omnoho jemnejšiu taktiku. Namiesto otvoreného osočovania nenápadne poukazuje na fakty a správanie ostatných v domnienke, že tieto náznaky privedú ostatných ľudí k tomu správnemu záveru.

Hlavná črta arogancie si nasadzuje masku, ktorá potichu hovorí svetu: „Nie som arogantný. Nehovorím, že som lepší ako ty. Ale všimni si, že…“ Arogancia potom ďalej pokračuje malou oslavou svojej vlastnej výnimočnosti a dokonalosti. „Mal som taký ťažký deň! Ale zvládol som to aj napriek tomu a tomu…“

Pozitívne a negatívne póly

Pozitívny pól arogancie je pýcha. Ten negatívny je márnivosť.

Aj keď väčšina z nás vníma slovo pýcha ako negatívnu vlastnosť, v tomto prípade pýchu vnímame skôr ako stav sebaúcty a vnímanej vlastnej hodnoty, ktorá môže, ale nemusí byť prehnaná. V ideálnom prípade je to stav, v ktorom spoznáte svoje vlastné dobré vlastnosti, namiesto toho, aby ste svoje dobré vlastnosti zveličovali, alebo aby ste maskovali a popierali svoje zraniteľné miesta.

Márnivosť je stav nadmernej, neopodstatnenej pýchy – obsedantná tendencia porovnávať sa priaznivo s ostatnými, alebo považovať svoje vlastné pozitívne schopnosti či príťažlivosť za dôkaz toho, že sme čosi viac než ostatní. To sa môže prejaviť ako egoizmus: neustále konanie na základe nafúknutého pocitu seba samého; môže sa prejaviť aj ako narcizmus: zaobchádzanie s ostatnými ako s ničím iným ako so zrkadlami, ktorých úlohou je potvrdiť svoju nadradenosť.

Ako bojovať s aroganciou

Nakoľko už vieme, čo je spúšťačom arogancie, vieme aj na ktoré stránky sa zamerať, aby sme túto negatívnu vlastnosť potlačili, alebo ju prestavili na pozitívny pól pýchy.

Dokiaľ budete pred ľuďmi predstierať dokonalosť, je možné, že do svojej blízkosti pritiahnete presne ten typ ľudí, ktorému sa chcete vyhnúť, čo sa skončí práve tou istou kritikou a nesúhlasom, ktorým sa chcete vyhnúť. Túžba po dokonalosti takisto môže zbytočne na vás vyvíjať psychický tlak a hrozí, že to časom neustojíte. Je preto dôležité neprifarbovať vaše správanie a správanie ostatných.

Každý z nás je len človek a každý z nás má nejaké chyby. No je dôležité si uvedomiť, že zraniteľnosť a slabosť neznamená, že človek nemá právo na akceptovanie a lásku. V modernej spoločnosti prejavy slabosti často upevňujú medziľudské vzťahy, nakoľko sa ľudia cítia uvoľnenejšie v prítomnosti človeka s chybami, než v prítomnosti dokonalého idola.