V prvom článku som vám písala o tom, čo vlastne je kreatívne písanie. Dne som si pre vás pripravila skôr taký teoretickejší článok, ktorý bude pripomínať poučku z učebnice. Pokiaľ takéto články neobľubujete, pokojne ich preskočte.

Pre tento článok som vybrala úseky z publikácie venovanej skôr učiteľom, ktorí žiakom zadávajú slohové práce, ale myslím, že sa zíde aj pisateľom.

Proces písania

Mohli by sme ho rozložiť na 3 jednoduché kroky, ktoré postupujú nasledovne:

1.) Príprava,

2.) Písanie konceptu,

3.) Revidovanie a korektúra.

Príprava

Príprava je vždy úvodnou fázou každého príbehy, či knihy. V tejto fáze spisovateľ zvyčajne ešte svoje dielo nepíše, často o ňom ale premýšľa a spisuje si k nemu rôzne poznámky, či nápady. Niektoré publikácie si vyžadujú veľmi dôslednú a náročnú prípravu, napríklad literatúra faktu, pri ktorej si autor zbiera rôzne informácie a zdroje použitej literatúry. Príprava pri beletrii možno je na prvý pohľad jednoduchšia, ale nemali by sme ju nikdy zanedbať.

K tejto téme nevyhnutne patrí aj stimulácia k písaniu. Záujem o samotný akt písania vzniká vtedy, keď si pri téme dokáže vytvoriť ihneď predstavu textu. (Poznáte to. Je to presne ten “Heuréka!” moment, ktorý máte, keď nájdete nejaký námet na príbeh a pocítite nával inšpirácie.)

Zvyčajne autor potrebuje aj iný stimulujúci podnet, ktorý ho aktivizuje k tvorbe. Autor sa musí dostať do stavu, keď si praje alebo cíti potrebu o téme písať a nachádza v sebe dostatok energie a sústredenia (Fišer, 2001, s. 46). Medzi nájdením témy a samotným aktom písania môže uplynúť aj dlhší čas, ktorý skúsení pisatelia využívajú na hľadanie ďalších podnetov a stimulov. Efektívnym stimulom môže byť pozorovanie sveta okolo, pozorovanie vlastných vnútorných myšlienkových pochodov, počúvanie hudby, návšteva miesta vyvolávajúceho určité spomienky, tanec, výtvarný prejav, fotografia, atď. Tvorivé impulzy ľahko vznikajú pri predstavách, pocitoch a emóciách prebiehajúcich v spojitosti s kognitívnymi procesmi, ale i celkom nezávisle od nich.

Ako som už načrtla v prvom odseku, nie vždy sa príprava k príbehu musí odohrávať práve na papieri. Síce odporúčam, aby ste si svoje nápady a myšlienky k jednotlivým príbehom spisovali na jedno miesto, sú ľudia, ktorí veľa poznámok nepotrebujú a udržia si všetko v hlave. Ja osobne mám často množstvo nápadov, ktoré držím v hlave a občas nad nimi premýšľam (možno aj preto, že píšem vždy asi 5 vecí naraz). Až v momente, kedy sa rozhodnem, že je čas pustiť sa do písania, zhrniem všetky svoje poznámky a nápady na jedno miesto, aby som ich mala k dispozícii. Tak mám istotu, že na ne nezabudnem a môžem sa sústrediť na ďalšie veci.

Písanie konceptu

S konceptom sme sa všetci stretli už na základnej škole, keď sme písali slohové práce. Nanešťastie, v mojej škole príprava konceptu vyzerala asi tak, že si do jedného zošita napíšem svoju slohovú prácu a potom ju prepisujem do slohového zošita už bez gramatických chýb a škrtancov, s dodržanými okrajmi. Netuším, či sa rovnaké praktiky dejú aj na iných základných školách, no mne osobne tento nesprávny prístup vniesol do života klamstvo a to, že kniha nepotrebuje žiadne opravy. Takisto som sa stretla s mnohými ľuďmi, ktorí si myslia, že len čo svoju knihu dopíšu, je hotová na vydanie. Nie je to veru tak. Pre základnú školu možno dostačujúce, ale určite nie pre vaše kreatívne písanie.

Podstatné je uvedomiť si, že v tejto fáze je vašou úlohou napísať vami zvolený a naplánovaný príbeh. Nemali by ste sa počas písania bičovať za každú gramatickú chybu, alebo si hľadať na internete, aké i/y sa v danom slove píše, či ako sa skloňuje. Ideálne je v tejto fáze iba písať, písať a písať. Mali by ste dať všetko na papier (alebo do počítača) presne tak, ako to potrebujete/chcete/cítite. Mnoho ľudí sa pri písaní knihy zasekne práve už v tejto fáze a svoj príbeh nikdy v živote nedokončia.

Počas tejto fázy by ste sa mali dostať do módu, ktorí mnohí ľudia nazývajú “prúdenie”. Ide o akýsi stav sústredenia sa, kedy sa tak ponoríte do svojej úlohy, až si vôbec nevšímate čas. Mnohokrát po takomto stave aj máte pocit, že ten čas veru letí. Toto je stav, ktorý chceme docieliť na čo najdlhšiu dobu. Tým pádom predídeme aj spisovateľskému bloku.

Pri písaní dlhších literárnych útvarov, či žánrov je isté, že si prácu budete musieť rozdeliť na niekoľko dní. Nebude možné napísať román na jedno sedenie, to by ste sa museli vedieť naklonovať. Preto bude ideálne, ak si písanie naplánujete a budete sa mu venovať pravidelne. Tým pádom si postupne dokážete vybudovať zvyk a do písania ako takého sa vám bude dostávať omnoho ľahšie.

Pokiaľ máte problém s motiváciou, alebo nevládzete za svoj príbeh dobojovať a dopísať ho, odporúčam vám pozrieť sa na celosvetovú výzvu NaNoWriMo. Písala som o nej niekoľko článkov a účelom tejto výzvy je pomôcť vám napísať koncept už za 30 dní.

Je dôležité povedať, že koncept nie je potrebné publikovať. V koncepte sa autor sústredí na obsah, na to, čo chce v texte povedať. Forma je tu nepodstatná.

Revidovanie a korektúra

Niektorí túto fázu milujú, iní ju nenávidia. Ja osobne som skôr typ, ktorý nemá problém vypľuť na papier príbeh, no s jeho úpravami sa potom vždy troška pasujem. Revidovať text znamená opätovne do neho vstupovať a hľadať ešte lepšie a presnejšie vyjadrenia pre svoje myšlienky. Pokiaľ píšete v elektronickej forme, tento proces sa značne zjednodušuje. Kým pri klasickej slohovej práci musíte svoj výtvor nanovo prepísať do druhého zošita, v počítači skrátka iba vstúpite do súboru a opravíte chyby do želanej formy. Je potrebné spomenúť, že pokiaľ sa bavíme o knihe a nie o slohovej práci, je vhodné, ak medzi napísaním príbehu a jeho korektúrou uplynie dlhšia doba, aby ste na príbeh dočasne zabudli a mohli sa naň pozrieť “novými očami”. Koľko táto pauza bude trvať je len na vás, niektorí odporúčajú aspoň 2 týždne, iní zase mesiac. Toto “hluché obdobie” však môžete úplne s ľahkosťou zaplniť prácou na ďalšom projekte.

Väčšina ľudí odporúča pred revidovaním a korektúrou si príbeh poriadne celý prečítať odznova bez nutnosti robiť si poznámky a opravy. Nesúhlasím. Mne osobne sa osvedčilo vpisovať si priamo do textu komentáre a zvýrazňovať chyby už počas prvého čítania. Keď sa totiž k príbehu vrátim po druhý raz, stratí sa práve efekt “nových očí”. Pokiaľ si spätne uvedomím, že niektoré moje poznámky nemajú zmysel, pretože som ich vyriešila ďalej v texte, je omnoho jednoduchšie poznámku skrátka vyškrtnúť, ako si ju vôbec neurobiť a potom na ňu zabudnúť.

V tejto fáze pisateľ uvažuje o vzťahu medzi tým, čo chce napísať a tým, ako to chce napísať. Tí skúsenejší dokážu tento vzťah spečatiť už počas písania, no chce to istú dávku praxe a tempo písania sa tým potom značne spomaľuje. Mali by ste si teda vyskúšať oba prístupy a zistiť, či je vám jednoduchšie rýchlo napísať koncept a stráviť viac času jeho opravou, alebo písať pomalšie s rozvahou a stráviť menej času nad opravami. Majte však na mysli, že tento krok nemožno preskočiť a teda sa nemôže nikdy stať, že nejaký príbeh napíšete a nebude potrebné ho vôbec revidovať. To je to tzv. klamstvo, ktoré som spomínala vyššie v článku.

Nájdenie optimálneho vzťahu medzi obsahom a formou je prvotným predpokladom úspešnej písomnej expresie. Dať do súladu svoj zámer pri produkovaní textu s očakávaniami prijímateľov textu je napĺňaním cieľa celého komunikačného procesu. Precíznosť v tejto fáze procesu písania môže garantovať, že text sa bude vyznačovať viacerými pozitívnymi kvalitatívnymi vzostupmi oproti prvej verzii. Cieľom pisateľovej aktivity počas revidovania je posúdiť text a slabé miesta prepracovať. Takto sa autor dopracúva ku kultivovaniu svojich pisateľských zručností, k optimalizácii textu.

Samozrejme, v tejto fáze by sme nemali opomenúť opravu gramatických chýb. Je prirodzené, že nie každú chybu mladý autor rozlíši, avšak môžeme si pomáhať rôznymi slovníkmi, či článkami o správnej gramatike na internete.

K príbehu sa môžeme vracať mnohokrát a postupne opravovať ďalšie a ďalšie časti, až kým s nimi nebudeme spokojní. Perfekcionistom by som však chcela povedať, že na 100 % to nebude nikdy. Aj po niekoľkých opravách sa skrátka stane, že nejaká chybička sem-tam unikne.

Čo ďalej?

V tejto fáze ste úspešne dokončili svoju prácu. Je len na vás, čo s ňou ďalej. Mnoho autorov sa snaží o publikovanie svojej práce, či už knižne, alebo na internete. Zverejnenie práce je vrcholným momentom v celom procese písania, pretože pôsobí na pisateľa motivačne. Podstatná časť textov potrebuje odozvu publika. 

Kým skúsený pisateľ prechádza jednotlivými fázami plynulejšie, u začínajúceho autora je dobré pristaviť sa pri každej fáze a určiť, čo je v danom kroku pisateľovou primárnou úlohou. Proces tvorby textu však neprebieha lineárne. Písanie je rekurzívna činnosť. V každej fáze sa môže autor textu ocitnúť aj viackrát, kým sa dopracuje k finálnej verzii.

Zdroje

KLIMOVIČ, Martin. Tvorivé písanie v mladšom školskom veku [online]. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2010 [cit. 2016-02-26]. ISBN 978-80-555-0178-9. Dostupné z: http://www.pulib.sk/elpub2/PF/Klimovic1/