Anotácia

Príbeh severokórejskej utečenky
Hyeonseo Lee vyrastala v Severnej Kórei a bola jednou z milióna ľudí chytených do pasce uzavretého a nemilosrdného diktátorského režimu. Od škôlky až po nútenú službu v Socialistickom zväze mládeže v štrnástich rokoch štát kontroloval každý aspekt jej života. Keď v roku 1990 nastal hladomor a Hyeonseo sa ocitla uprostred chaosu, hladu a represií, začala o svojom dovtedajšom pevnom presvedčení pochybovať. Je jej krajina naozaj „najlepšou na zemeguli“, ako jej vždy tvrdili?

V roku 1997 sedemnásťročná Hyeonseo Lee ušla z vlasti do Číny. Prvé matkine slová stratenej dcére v telefóne zneli: „Nevracaj sa.“ Odveta za návrat by mala pre všetkých osudné následky. Dievča so siedmimi menami je príbeh života Hyeonseo v Severnej Kórei, jej úteku a odvahy, akú v sebe ako osamelá a zraniteľná tínedžerka objavila, aby začala nový život v Číne. Vo svojej knihe spomienok Hyeonseo konštatuje, že život na úteku, bez identity a bez zmysluplnej existencie, nie je ľahší ako život v Kórei.

O dvanásť rokov sa vrátila na severokórejskú hranicu s odvážnou misiou nahovoriť matku a brata na odchod do Južnej Kórey, na ťažkú, nákladnú a veľmi nebezpečnú cestu. Hyeonseo je dnes uznávanou hovorkyňou a bojovníčkou na medzinárodnej scéne. Táto pútavá, hrdá a presvedčivá kniha odráža jej pozoruhodného ducha aj prekonané hrôzy minulosti a zároveň ponúka dôveryhodnú výpoveď o každodennom živote v Severnej Kórei.

Počas viac ako 300 strán budete sprevádzaní príbehom severokórejskej utečenkyne, ktorej sa podarilo krátko pred svojimi 18. narodeninami utiecť do Číny, kde potom niekoľko rokov žila v strachu a úzadí, kým sa konečne dočkala vytúženej slobody v podobe juhokórejského občianstva – stala sa tak obyvateľkou krajiny ich najväčšieho nepriateľa. Aspoň tak ich to všetci od detstva učili.

Hyeonseo začína vo svojom príbehu pekne od začiatku – od detstva. Hneď tam sa dozvedáte, že spoločnosť sa tu delí do rôznych tried, čo sa nazýva songbun. Na základe tohto postavenia sa rodina klasifikuje ako lojálna, alebo naopak nepriateľská.

Rodina matky Hyeonseo mala mimoriadne dobré songbun vďaka starým rodičom, ale počas príbehu sa stretnete aj s jej ďalšou rodinou, ktorá patrí do rôznych spoločenských vrstiev. Od uja Bohatého a tety Pôvabnej až po uja Ópia, ktorý nelegálne pašoval ópium priamo do Číny (ako ste istotne uhádli už podľa mena). Ak sa vám to zdá zvláštne, tak vás možno zaskočí, že vypestované makovice spracúvali štátne laboratória, aby krajina získala vyšší príjem zahraničnej meny.

Postupne začnete zisťovať, že aby ľudia v Severnej Kórei prežili, museli sa často zapliesť do niektorej z ilegálnych činností, aby si prilepšili, alebo naopak mohli bojovať s hladomorom, ktorý sa v krajine rozmohol a mal katastrofické následky. Úplatky a korupcia boli tak bežné a okaté, že ste sa bez nich nezaobišli, skrátka boli prirodzenou súčasťou života.

„Ak moja matka nevedela nejaký problém vyriešiť rozumom a dobrou vôľou, snažila sa ho riešiť peniazmi.“

Hyeonseo krátko pred svojou osemnástkou odchádza do Číny na návštevu k rodine, ktorá tam žije. Situácia sa však veľmi nepekne zvrtne a ona si zrazu uvedomuje, že väčšie riziko ako ostať sama v Číne, je vrátiť sa naspäť do domoviny, kde by ju čakal obrovský trest. Hyeonseo tak opúšťa rodinu v Číne a vydáva sa žiť na vlastnú päsť, čo sa nezaobíde bez niekoľkonásobnej zmeny identity a pokusov o nové začiatky.

Osamelosť si ale vyberá daň a Hyeonseo si mnohokrát situáciu skomplikuje sama, keď sa rozhodne dôverovať ľuďom. Až na konci pochopí, že je najlepšie nikomu nepovedať pravdu a že sa dočká slobody až keď sa ocitne v Južnej Kórei, kde môže požiadať o azyl. Napokon sa jej podarí získať občianstvo, no tým sa jej príbeh ani zďaleka neskončí. Hyeonseo chce totiž do Južnej Kórei prepašovať i svoju matku a brata. Či sa jej to podarí, to sa dočítate v knižke.

Je šokujúce a niekedy priam až neuveriteľné čítať, ako môže v dnešnom globalizovanom svete existovať tak uzavretý štát, ktorý drží svojich obyvateľov v tak obrovskom strachu, že neváhajú zradiť ani svojich najbližších len preto, aby sa im dostalo troška plusových bodov navyše, alebo ešte horšie, aby nedopadli rovnako ako ľudia, ktorých sami udali.

Vymývanie mozgov od útleho detstva spôsobuje, že ľudia sa boja alebo skrátka nepotrebujú kritické zmýšľanie a bez pochybností prijímajú všetky dezinformácie, ktoré im režim sype ako z rukáva. Problém je ten, že ak sa aj u niekoho kritické myslenie prejaví a začne pochybovať, veľmi ľahko sa môže dostať na stranu nepriateľov. Preto tí bystrejší radšej boli vždy ticho.

Bolo však aj hrozivé sledovať ako ostatné krajiny zaobchádzali s utečencami a koľko byrokracie bránilo ľuďom v tom, aby získali dôstojné podmienky pre život. Obzvlášť keď ste si mysleli, že je tá najväčšia kríza zažehnaná, Hyeonseo vás presvedčí o tom, že práve skutočný život vám často ukáže, že veci sa tak prehnane dokážu skomplikovať, až nemôžete toľkej smole uveriť.

Snáď jediná vec, ktorá mi na knihe vadila, bol tak trocha nekvalitný preklad, kde ste pri niektorých spojeniach presne vedeli, z akého jazyka bola kniha prekladaná a aké pôvodné slovo tam bolo. V tomto prípade to bola zrejme angličtina a pôvodné slovo soap opera bolo preložené ako „mydlové opery“, čo absolútne nedáva zmysel. Záhadou je aj to, že dokonca aj Google Translator toto slovíčko pozná a v návrhoch prekladu máte jeho správny význam, ktorým je telenovela, poprípade seriál.

Pokiaľ ste o Severnej Kórei zachytili iba niekoľko útržkov zo správ, ktoré obleteli svet, odporúčam vám túto knihu si prečítať. Pomôže vám bližšie sa dostať do životov ľudí z tejto krajiny a pochopiť zmysel mnohých, na prvý pohľad nepochopiteľných, činov jej obyvateľstva.

Ukážka

Muž mal okolo dvadsiatky a vždy sa zdalo, že je bohatý. Bol obľúbený u dievčat a mal stúpencov medzi miestnymi chuligánmi. Jeho previnením bolo, že pomáhal ľuďom ujsť do Číny a predával zakázaný tovar. Skutočný zločin však bol, že pokračoval v nezákonnej činnosti počas obdobia smútku, ktoré nasledovalo po Kim Il-songovej smrti.

Zastrelili ho spolu s troma ďalšími na hjesanskom letisku, zvyčajnom mieste popráv. Všetkých troch mužov vyviedli z dodávky pred veľký dav vyčkávajúci v sálajúcej horúčave. Ľudia okolo mňa začali okamžite šepkať. Obľúbeného mládenca zodvihla a odtiahla na miesto popravy skupina policajtov. Špičkami prostov nôh rozodieral prach. Zdalo sa, že už je napoly mŕtvy.

Každého z troch odsúdených priviazali ku kolu za hlavu, hruď a pás. Ruky a nohy im zviazali dozadu za kôl. Rutinný ľudový súd sa začal. Sudca oznámil, že zločinci priznali svoje zločiny. Spýtal sa, či chcú povedať nejaké posledné slová. Nečakal na odpoveď, pretože všetci traja mali náhubky a do úst zatlačené kamene, aby sa im zabránilo pri poslednom nádychu preklínať režim.

Traja uniformovaní strelci sa postavili oproti každému z nich a zamierili.

Všimla som si, že strelci mali červené tváre. Popravcovia boli známi tým, že pred popravou pijú alkohol. Zvuk výstrelov sa odrážal od suchého vzduchu. Tri strely: prvá do hlavy, druhá do hrude, tretia do žalúdka. Výstrel zasiahol hlavu obľúbeného mládenca a strela explodovala. Zostala po nej jemná ružová hmla. Jeho rodina sa musela pozerať z prvého radu.