Názov: Demian

Autor: Hermann Hesse

Vydavateľstvo a rok vydania: Petrus, 2019

Jazyk: slovenský

Počet strán: 168

Popis: Tento román je príbehom priateľstva dvoch mladíkov v časoch pred nadchádzajúcou veľkou vojnou. Je aj príbehom hľadania nového, neskompromitovaného náboženstva a zmyslu života vôbec. Zo všetkých Hesseho kníh je Demian najviac ovplyvnený Jungovou psychológiou a symbolikou (Hesse bol Jungovým pacientom a neskôr aj priateľom). Veľký vplyv na text knihy mal aj psychoanalytik Josef B. Lang, dlhoročný Hesseho priateľ a terapeut, ktorý sa v knihe objavuje ako významná postava Pistorius.

Túto knihu publikoval Hesse knižne v júni 1919 pod pseudonymom Emil Sinclair, pretože bol v Nemecku pre svoje protivojnové až pacifistické postoje počas vojny nežiaducim autorom. Po veľkom čitateľskom úspechu (8. dotlačí za pol roka) a uznanlivých recenziách kritiky získal aj Fontaneho cenu pre začínajúcich autorov. Následne priznáva autorstvo a kniha ďalej už vychádza s podtitulom ako naše súčasné vydanie. Už v roku 1925 vychádza 66. vydanie a už v roku 1947 presiahlo nemecké vydanie milión výtlačkov. V súčasnosti je kniha preložená do 28. jazykov.

Poslednú dobu, keď čítam popisy ku knihám, podľa čoho si ich ľudia majú kúpiť, tak žasnem, lebo popravde, podľa tohto popisu by som si túto knihu nikdy nekúpila. Keď som na blog pridala kategóriu „Knižné recenzie“, premýšľala som nad tým, či do tejto kategórie publikovať aj články z beletrie a grafických románov. Pôvodne som to nechcela urobiť, ale napokon som si povedala, prečo nie? Primárne som chcela na tomto blogu zdieľať hlavne veci, ktoré mám rada a knihu Demian veru rada mám. Čítala som ju prvý raz tuším niekedy začiatkom pandémie kovidu (je mi do plaču, keďže som si práve uvedomila, koľko rokov odvtedy už prešlo) a tento rok som sa k nej vrátila znova a prinášam vám teda aj jej recenziu.

Príbeh mladosti Emila Sinclaira

„Nechcel som predsa nič, len pokúsiť sa prežívať to, čo samo od seba zo mňa chcelo von. Prečo to bolo také ťažké.“

Pre mňa je príbeh o Emilovi o dospievaní a spoznávaní samého seba, ale i skutočného sveta. Ako deti často v niečo veríme a sme vychovávaní v dobrom mrave. Neskôr, keď si začíname uvedomovať svet okolo seba, vnímame, že okrem jasného sveta, toho dobrého, ktorý pre nás často symbolizuje domov, existuje aj svet temný, svet hriechu i zla. To sa stane aj s Emilom, keď s ním jeden z vidieckych chlapcov vybabre a on dostane do kaše. Z dobrého chlapca je zrazu zlodej. Emil vie, že pácha zlo, no bojí sa priznať svojim rodičom. Namiesto toho sám seba trestá vo svojom vnútri, odcudzuje sa. Až kým mu na záchranu nepríde Demian, jeho nový priateľ, ktorý ho konečne vyslobodí. Emil je Demianom fascinovaný, možno aj posadnutý. Je iný ako ostatní, má iné myšlienky a nebojí sa ich Emilovi predostrieť. Emil premýšľa nad tým, či sú veci naozaj také, ako si myslel, alebo je všetko úplne inak.

„Zakázané nie je teda večné, môže sa zmeniť. Preto si každý musí sám pre seba objasniť, čo je dovolené a čo je zakázané – preňho zakázané. Človek nikdy nemusí urobiť, čo je zakázané, a môže byť pritom veľký darebák.“

Uvedomuje si, že svetlý svet a ten tienistý spolu koexistujú, prelínajú sa, ale chce ich oddeliť.

Demian motivuje Emila, aby o týchto veciach premýšľal sám, ale Emil je ešte veľmi mladý a stratený. Keď napokon odchádza na školu, hľadanie zmyslu života ide do úzadia a Emil namiesto toho prepadáva pijatike. Uvedomuje si, že ho to nenapĺňa, no takto to robia ostatní a tak to robí aj on. Aj keď to na ďalší deň končí tak, že sa cíti ešte horšie, než predtým (a to nielen kvôli opici 😅), situácia sa opakuje. Hrozí mu vyhadzov zo školy, rodičia si s ním nevedia dať rady. No problém je ten, že ani on sám. Pre svoje otázky stále nemá žiadne odpovede.

„Tak na jeseň zo stromu opadáva lístie, on to necíti, ani dážď, čo po ňom steká, ani slnko, ani mráz, a život v ňom zľahka pohasína až k najužšiemu a najvnútornejšiemu. Nezomiera. Čaká.“

Hesse sa vo viacerých svojich knihách venuje hľadaniu zmyslu života. Hesse počas svojho života inklinoval k budhizmu a východným filozofiám a možno práve preto jeho myšlienky so mnou tak hlboko rezonujú. Zo začiatku vojny sa veľmi snažil nájsť aspoň niečo pozitívne, aj keď jeho myseľ veľmi dobre vedela, že vojnové konflikty nič pozitívne priniesť nemôžu. Nenašiel nič a to sa prejavilo aj na jeho postoji. Nemecko ho nazvalo „vlastizradcom“.

„Dobre vedia, koľko gramov pušného prachu treba na zabitie človeka, ale nevedia, ako sa modliť k Bohu, ba nevedia ani, ako možno byť čo len na hodinku šťastný.“

Vždy ma zaráža, že ľudia odjakživa hľadali zmysel života a chceli byť šťastní, azda už od počiatkov filozofie v starom Grécku. A aj napriek tomu sa s touto otázkou stretávame i v Hesseho knihe omnoho neskôr. A stačí zájsť do najbližšieho kníhkupectva, kde nájdeme kopec motivačnej literatúry o tom, ako byť šťastný. A zdá sa, že mnoho ľudí svoju odpoveď na túto otázku stále nemá. Odpovede máme. A aj napriek tomu každý jeden mladý človek tápa.

Určite sa k tejto knihe v budúcnosti ešte vrátim. Presne tak, ako som to urobila aj teraz. A určite si od Hesseho prečítam ešte niečo ďalšie. Koniec koncov, v poličke mám od neho ešte niekoľko kníh. 😊

Moje hodnotenie: 🏵️🏵️🏵️🏵️🏵️ 5/5