_{Zdroj obrázka: https://pixabay.com/sk/photos/japonsko-kj%C3%B3to-zen-rybn%C3%ADk-borovica-4649390/}

Písanie článkov o veciach, ktoré ma zaujímajú (alebo skôr kreatívne písanie všeobecne), vždy patrilo medzi jedno z mojich najobľúbenejších hobby.

Keď bol ešte internet v plienkach, neexistovalo na ňom veľa obsahu. Okrem e-mailového účtu a chatovacích služieb bežný užívateľ veľmi nemal na internete čo robiť a nudil sa na ňom. Práve počas tejto doby vznikli rôzne blogovacie služby, kde si zaregistrovaný užívateľ mal možnosť založiť vlastný blog bez znalosti programovacieho jazyka. Väčšina ľudí tieto služby využívala na akýsi osobný internetový denníček. Títo ľudia zapĺňali internet svojim vlastným obsahom, nech už bola ich kvalita akákoľvek. Autorské práva na internete takmer vôbec neexistovali. A tak ste mohli na takýchto osobných blogoch natrafiť od bežných zápiskov pripomínajúcim klasický denník, po rôzne obrázky či vtipné videá. Pretože ináč ste sa k týmto veciam ani len nevedeli dostať.

Ako plynul čas, posúvali sa vpred aj technológie a doba. Míľovými krokmi. Blogovacie služby nahradili sociálne siete. Dlhé články sa začali strácať a začali ich nahrádzať krátke statusy. Fotografie a selfies. Z dlhých videí sa stali shorts. Ľudia kedysi strávili na internete hodiny, aby si prečítali pár článkov. Teraz na nich strávia hodiny, aby v priebehu dňa vstrebali desiatky niekoľkosekundových videí a fotiek.

Ako blogovacie služby vymizli zo sietí, premýšľala som nad tým, čo urobím s mojimi blogmi. Mesiace práce boli fuč. Grafický dizajn a HTML s CSS programovaním, ktoré som sa naučila vďaka neohrabaným portálom poskytujúcim vám miesto na vaše príspevky, už viac nie sú potrebné schopnosti. Teraz si zaplatíte službu, kliknete na šablónu a počítač vám stránku poskladá sám. Odošlete zadanie umelej inteligencii a tá vám naprogramuje, čo potrebujete. Články, ktoré som kedysi písala a ľudia ich čítali, pretože ich považovali za svoj zdroj informácií, sú už dávno preč. Krvopotné hľadanie a rešerš na internete nahradil ChatGPT.

Písanie článkov stratilo svoj význam. Ľudia viac nemajú záujem čítať siahodlhé texty. Radšej si pozrú niekoľkosekundové video, alebo infografiku. Aj ja som rovnaká. Nemám čas čítať články, nemám čas pozerať polhodinové videá. Už keď som kupovala doménu na tento blog a zakladala si účet, premýšľala som nad tým, či to len skrátka nie sú peniaze vyhodené von oknom. Pretože načo si platiť doménu a blogové služby, ktoré každým rokom stúpajú na cene len preto, aby som mala miesto online, kde si publikujem niekoľko článkov, ktoré si nikdy nenájdu svojich čitateľov?

Snažila som sa publikovať obsah pravidelne, snažila som sa dať tomuto všetkému nejaký zmysel. Tlak a nedostatok voľného času spôsobili, že som i ja použila umelú inteligenciu na to, aby mi pomohla vyproduktovať zmysluplný článok. Články zo zahraničných zdrojov som hádzala do prekladača a dávala im jednoduchšiu formu, ale i to bolo už príliš veľa práce. Písanie článkov nie je o zadávaní promptu umelej inteligencii alebo o preložení článku, ktorý pred vami napísal niekto iný. Aký ma zmysel míňať energiu a robiť niečo zložito a neosobne, keď máme v dnešnej dobe na to umelú intelingenciu?

Písanie článkov pre mňa v tom momente stratilo zmysel. Ak človek hľadá nejaké informácie, nájde si ich na internete. Ak potrebuje urobiť rešerš, umelá inteligencia to urobí za neho. Neexistuje žiadny iný logický dôvod na to, aby som si tu zľahčovala robotu a mechanicky robila niečo, čo v dnešnej dobe dokáže každý jeden z nás. Toto nemá podľa môjho názoru žiadnu pridanú hodnotu.

Motivácia sa stratila a ja som prestala publikovať na tejto webstránke ďalšie články.

Ale… túžba písať vo mne ostala.

Počas svojho života som založila a zmazala veľké množstvo blogov a príspevkov. Chcela som to tak urobiť aj s touto stránkou. Ale nechala som ju tak. Prišlo mi ľúto zmazať tie hodiny strávené za počítačom. Tak som si ju ponechala iba ako archív.

A potom vo mne zahorel plamienok inšpirácie. Zažívala som svoj normálny všedný deň a natrafila na niečo zaujímavé. A chcela som o tom napísať článok. A potrebovala som miesto, kde ho budem môcť publikovať. A spomenula som si na to, ako to všetko začalo. A prečo mám stále vlastnú webstránku, kde si raz za čas publikujem články aj napriek tomu, že všetky blogové platformy vymierajú.

Pretože rada píšem. A napĺňa ma to. Bez ohľadu na to, či si moje výplody niekedy v budúcnosti niekto prečíta. Píšem, pretože som to ja. To, čo chcem napísať ja, za mňa neurobí žiadny prekladač, či umelá inteligencia.

A tak sa vraciam k tomuto blogu opäť.

S čistou hlavou. Bez vnútorného nátlaku, či z povinnosti.

Nemám čas venovať sa tomuto koníčku tak ako kedysi. A je stále tak veľa vecí, ktoré by som ešte počas svojho života chcela stihnúť a na ktorých pracujem. Prestala som byť prísna sama na seba a rozhodla som sa dopriať si toľko času, koľko potrebujem. Aj keby to malo znamenať, že nedodržím svoje ciele, ktoré som si stanovila. Namiesto robenia čiarok za počty článkov napísaných za mesiac, sa sem vrátim, keď to budem tak cítiť, keď to budem tak potrebovať. Aby som mohla napísať niečo, čo ide z môjho srdca…

🏵️🏵️🏵️